Valentín I. Druget

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Rodový erb umiestnený na kaštieli v Humennom

Valentín Druget(h) (maď. Drugeth Bálint * 1577 – † 7. november 1609) bol od roku 1600 zemplínsky župan.

Životopis

Narodil sa ako syn Štefana Drugeta. Bol dvakrát ženatý: s Alžbetou Rákociovou a Kristínou Horvátovou.

Valentín I. bol kráľom Rudolfom menovaný za zemplínskeho župana 1. marca 1600 po smrti svojho staršieho brata. Predpísanú prísahu na tento úrad zložil 3. mája v tom istom roku, vo veku 22.5 rokov na hrade Zemplín so slovami, že tento úrad bude viesť verne a spravodlivo.

Udržal si po otcovi reformovanú vieru. Aj on sa zúčastnil na bojoch proti Turkom. Roku 1604 sa pridal k Bocskayovmu povstaniu a v apríli 1605 ho zvolili za jedného z hlavných veliteľov povstaleckých vojsk.

S Valentínom sa spája aj jedna nepríjemná udalosť, ktorú kronikár opísal takto:

„V predvečer sviatku Zoslania Svätého Ducha šľachtic Valentín z Humenného sa náhodne prechádzal na svojom koči okolo monastiera – a to akurát v čase, keď k nemu smerovali procesie ľudí z jednotlivých dedín. Kráčali rezkým krokom a spievali náboženské pesničky. Obchádzajúc jednu z týchto procesií sa jeho kone splašili, koč sa prevrátil a on si pri tom nešťastne zlomil ruku. Vtedy sa strašne rozzúril a rozkázal svojim hajdúchom podpáliť chrám i monastier. Títo okamžite vyplnili rozkaz svojho nemilosrdného pána.“

Opísaná príhoda sa týka monastiera v blízkosti obce Krásny Brod v okrese Medzilaborce. Celý drevený kláštorný komplex s chrámom zhoreli spolu s celým vnútorným vybavením, knižnicou a archívom. Mnísi (baziliáni) si zachránili len holé životy. A údajne sa ešte nejakým zázračným spôsobom zachránil obraz Bohorodičky, ktorý našli pastieri neďaleko od kláštora. Podľa ústneho podania ikona Bohorodičky plakala, až kým sa nepostavil nový chrám. Podľa kronikára V. Terleckého Valentín I. Druget po tejto udalosti vážne ochorel a nevedel ho uzdraviť žiaden lekár. Na radu svojich priateľov urobil Valentín sľub, že opäť nechá vybudovať chrám a monastier, ktorý dal v návale hnevu spáliť. Keď sa mu potom podarilo sľub splniť, opäť sa mu zdravie vrátilo.

Vo februári 1605 bol Bočkaj (Bocskay) zvolený za sedmohradské knieža a na sneme v Serncsi aj za knieža Uhorska. Vtedy sa Bočkaj pokúsil o reorganizáciu svojich vojsk, ktorú môžeme považovať súčasne za snahu paralyzovať hajdúskych veliteľov, pretože na čelo vojska bol postavený Valentín Druget z Humenného. Bočkayovskí hajdúsi na jar 1605 spustošili veľké časti východnej Moravy a juhozápadného Slovenska.

Bočkaj spolupracoval s Turkami, a preto pri následnom útoku Turkov na Ostrihom Bocskayove vojská mali za úlohu spolu s pomocnými tatárskymi oddielmi pustošiť nepriateľovi územie. To malo byť v čase, keď turecká armáda obliehala pevnosť a tým viazať sily cisárskych vojsk. Tureckej armáde sa podarilo 29. septembra 1605 dobyť Ostrihom, keď sa už predtým zmocnila Vyšehradu. 17. októbra 1605 kapitulovali pred bočkayovskými oddielmi na čele v Valentínom Drugetom aj Nové Zámky, údajne preto, aby pevnosť nedobili Turci.

Štefan Bočkaj vo svojom testamente Valentína Drugeta ustanovil za svojho nástupcu, ale sedmohradským kniežaťom sa stal Žigmund Rákoci. V roku 1608 sa zúčastňuje spolu s Jurajom III. Drugetom na korunovácii Mateja II. Valentína Drugeta nový kráľ povýšil na krajinského sudcu Juraja vymenoval za župana zemplínskej stolice.

Valentín I. písanie svojho denníka ukončil 19. novembra 1605. Štefan Bočkaj zomrel v Košiciach v roku 1606 ako vládca Sedmohradska a troch východouhorských stolíc. Vo svojom testamente odporúča Sedmohradčanom, aby Valentína ustanovili za svoje knieža. Ten robil všetko, čo mohol, aby titul získal. K tomuto cieľu použil aj svoju manželku Alžbetu, ktorú primäl k tomu, aby šla za otcom Žigmundom Rákocim. Mala ho presvedčiť, aby neprijal túto kandidatúru, ale umožnil ju svojmu zaťovi Valentínovi. Stavy si ale zvolili Žigmunda Rákociho. Valentín, sklamaný a znechutený z takéhoto záveru, začal sa odškodňovať z Bočkajovho bohatstva a odvliekol do Humenného všetky cennosti na sedemnástich vozoch. Medzi nimi boli aj dve koruny: srbská a grécka a množstvo zlatého a strieborného riadu, ako aj veľké množstvo razených mincí. Medzi drahými kameňmi vynikal zvlášť rubín, ktorý veľkosťou prevyšoval vajce orientálneho holuba, takzvaný karbunkul, ktorý svietil ako červené víno. K jeho majetkom pribudli aj ním obsadené hrady Veľký Kamenec a Chust. Po uzavretí mieru podnecoval Valentín I. hajdúchov na nový odpor. Hajdúsi sklamaní z celej vzniknutej situácie chceli nového vodcu, a preto vyhlásili Valentína I. za kráľa a na hlavu mu položili jednu z Bočkajových korún. Zároveň už Mikuláš Bočkaj zorganizoval 15-tisícovú armádu a s pomocou Turkov začal šíriť hrôzu. Začalo vznikať veľké nebezpečenstvo, a preto bola zvolaná porada komisárov do Bratislavy dňa 6. januára 1608. Títo komisári boli určení na to, aby nastolili poriadok. Valentín I. si konečne uvedomil, aká je reálna situácia, a vzdal sa boja. Po vyjednávaní boli hajdúchom priznané z minulosti patriace územia, Mikuláš Bočkaj bol povýšený na baróna. Valentín I. sa zmieril s cisárom Rudolfom a pomohol Matejovi II. (1608 – 1619) dostať sa na uhorský trón. Zomrel vo veku 32 rokov dňa 7. novembra 1609 na svojom Užhorodskom hrade. Príčinou smrti bolo pravdepodobne otrávenie nepriateľmi. Šarišskopotocký kronikár zaznamenal, že „zomrela veľká opora národa s božej matky cirkvi cum suspicione veneni“ (na podozrenie z otravy) Z prvého manželstva mal Valentín I. jedného syna Štefana VI., ten však už už o tri roky po smrti svojho otca zomiera, ako to uvádza blatnopotocký kronikár:

„16.marca v roku 1612 zomrel pozostalý syn váženého a veľkomožného Valentína Humenského, Štefan (VI.), ktorý zomrel ako jeho otec-suspicione veneni (na podozrenie z otravy). Predchádzajúceho dňa ešte hostil Juraja III. Humenského (ktorý bol jeho strýkom). Hneď tretieho dňa sa Juraj (III.) ubytováva na Užhorodskom hrade.“

Ním sa táto Drugetovská vetva skončila.

Úryvky z denníka

Ukážky z jeho denníka, ktorý začína vojnovou výpravou pri Bodrogkeresture:

„ Veľkú krajinskú zástavu vztýčili na kerestúrskych poliach a dal som vystreliť tri rany z mažiara, ktorý som mal so sebou. Odkázal som vojakom, ktorí sú verní môjmu milostivému pánovi, aby prišli pod jeho zástavu a pod jeho zástavu a pod jeho zbrane. Toho dňa som nariadil, aby 17 oddielov vojska jeho kniežacej milosti pristúpilo k mestečku Serencs. Ďalšie štyri oddiely sa potom pripojili k nám, keď som nariadil postavenie do pozoru, zvolal som trikrát Ježiš a s 21 oddielmi, s radosťou v srdci, vykročili sme v mene Ježišovom vpred. V ten deň sa k nám pripojili dvaja begovi zástupcovia. Na vzhľad boli tieto ich husté turecké šíky veľmi pekné. Boli to mladíci a nebolo medzi nimi veľa starších. Mali správne ľudské chovanie, hoci bolo tam veľa pohanov. Keď sme sa spojili s hordou pod mojou zástavou, zaspievali sme pánovi našu peknú pieseň Hrad prepevný je pán boh náš. Vtedy nám begovia odkázali, že uverili, že vyznávanie jediného boha v zmysle toho spevu a dúfajú, že hovoríme pravdu. Ale hajdúsi hovorili toto, všetko je možné, tak povediac aj bez našeho kvetnatého spevu môžeme upadnúť do pochybností, lebo my, chudáci hajdúsi, sme nečítali sväté žalmy.“

V ďalších dňoch postupoval s vojskom ďalej. Cez Fiľakovo a Lučenec sa dostal 14. júla 1605 k Zvolenu a napadol ho. Odtiaľ potom postupoval ku Sokolcu a Novým Zámkom. Vo svojom denníku uvádza nasledovné:

„2. septembra hostil som pašu s mnohými begmi a najhlavnejšími Turkami a Tatármi v poľnom šiatri. Bola to bohatá hostina, lebo pili z mís a rukami trhali si jedlo, a keď sa viackrát najedli, vstali a prišli ďalší biedni Tatári na ich miesto na konci stola. Bolo tu päť, šesť stolov, za ktorými sedeli páni z Turkov a Tatárov. Keď sa najedli do sýtosti, navzájom si utierali ruky a brady do kuftanov, ako to bolo zvykom u pohanov.“